Cesta do Osla a prvé zážitky

Konečne sedím v autobuse, pozerám sa cez sklo na vysvietenú nočnú Prahu, počúvam hudbu a mám pocit nostalgie. Milujem ten pocit, keď odchádzam do novej krajiny a prakticky neviem čo ma čaká v najbližších dňoch. Vždy sa na to teším, je to akýsi nový štart. Tentokrát si ale uvedomujem, ako veľmi som spokojný so svojím životom v Olomouci. Baví ma to čo študujem,  aj to čo robím vo voľnom čase, milujem mesto Olomouc, obklopujú ma skvelí ľudia… Prečo teda vlastne odchádzam? Neviem, možno je to len efekt dnešného sveta, kedy nikdy nebudeme spokojní s tým čo máme. Vždy chceme zmenu, niečo nové, niečo viac. Možno je ale hlavným dôvodom škola, ktorá je v Osle na naozaj vysokej úrovni. Teším sa na nové vedomosti aj inšpiráciu, ktorú za pol roka určite načerpám. Pravdepodobne je to však súhra množstva faktorov, ktoré nás ovplyvňujú pri každom rozhodovaní.

Odchádzanie bolo naozaj hektické. Včera skúška z Environmentálnej sociológie, hneď po jej skončení pohovor na štúdium v USA, dnes ráno skúška z Environmentálnej ekonómie (kvôli ktorej som vstával o 5 ráno). Po nej som si ešte išiel rýchlo kúpiť mp3 prehrávač a kilo sušených bio rajčín – v Osle si asi podobný luxus nebudem schopný dovoliť. Odchod bol teda nabitý natoľko, že som ani nemal čas sa tešiť na to, že najbližšieho pol roka strávim v inej krajine, s novými ľuďmi, s odlišným školským systémom…

image111
Posledná foto pred odchodom :D. Tá obrovská bunda vážiaca asi dve kilá má už viac ako 20 rokov a je z peria hús, ktoré chovala moja babka. Naviac je obojstranná (z druhej strany modrá), takže dúfam, že ma zima na severe neprekvapí.

Asi aj preto som rád, že cestujem autobusom. V prvom rade sa snažím cestovať po zemi hlavne z environmentálnych dôvodov. Ekologická stopa na cestujúceho je u lietania oveľa väčšia ako u iných dopravných prostriedkov a vypúšťa velké množstvo CO2 (plyn prispievajúci ku klimatickej zmene). Naviac palivo, ktoré sa na takýto druh dopravy používa nie je zdanené, a aj to je jeden z dôvodov, prečo je lietanie také lacné. Aj ja som sa veľa nalietal, no potom čo som v Indii prežil 36 hodinovú cestu vlakom, som si povedal, že v EU sa už pokúsim nelietať.Zatiaľ – skoro rok a pol sa mi to úspešne darí. Pomalejšie spôsoby dopravy majú ale ďalšie výhody. Napr. sa nemusíte obmedzovať určitým množstvom kilogramov batožiny, môžete si so sebou zobrať tekutiny (do Nórska sa určité tekutiny oplatí priniesť), vidíte krajiny, ktorými prechádzate atď.

Najviac sa mi ale páči ten pomalý prechod. Ak letíte, za dve hodiny sa ocitnete akoby v novom živote s iným jazykom, jedlom, kultúrou, životným štýlom. Často ste telom na novom mieste, no váš duch akoby ešte ostal doma. Skok je moc rýchly. To isté sa týka návratov. Ak ste hneď vrhnutý do vašeho starého prostredia plného povinností, nestihnete celú skúsenosť poriadne precítiť, uvedomiť si, čo všetko ste zažili, zareflektovať. Preto si pomalú dopravu ozaj užívam. Kedy inokedy máte 20 nerušených hodín na premýšlanie (alebo spánok :D)?

image2
Daždivé počasie len zmocňovalo nostalgiu celej cesty.


Teraz už ale k ceste. Išiel som autobusom Student Agency, lístok si kupoval na poslednú chvíľu. Bohužiaľ, vedľa mňa sedel nejaký velký chlap, takže miesta nebolo až tak veľa, ale bol som pri okne, takže aj tak dobré. Prevážne som počúval hudbu, pozeral sa do tmy za sklom a premýšľal. V noci mi z neznámeho dôvodu začala tiecť krv z nosa, tak som sa pri pesničke od Coldplay – Every Teardrop is a Waterfall trošku pousmial :D. Nad ránom sme šli trajektom do Dánska a potom ďalším do Švédska. Tam som mal brutálne šťastie.

Počas plavby z autobusu musíte vystúpiť a ísť do hornej časti lode, kde počkáte dokedy trakejt nepríde do prístavu. Tesne pred príchodom som si hovoril, že ešte idem na WC, lebo v autobuse je naozaj malé a nepohodlné. Potom som rýchlo utekal hľadať autobus, no našiel som prakticky prázdnu halu s poslednými kamiónmi na odchode. Do riti (slušne povedané), hovorím si v duchu. Len som si spomenul, ako hovorili, že sa máme do autobusu vrátit  včas, inak odídu bez nás. Trochu ma ukľudnil fakt, že aspoň malý rukskak s dokladmi som mal pri sebe, ale zvyšok vecí bol samozrejme vnútri autobusu. Rýchlo som teda utekal za pánom v oranžovej veste, ktorý púšťal posledné kamióny a pýtam sa:
“Kde je autobus?”
“Čaká vás tam,” ukázal prstom smer. Začal som utekať, vonku bola tma, vietor a padal hustý dážď so snehom. Po asi dvojminútovom behu som za zákrutou videl žltý autobus. Otvorili mi bočné dvere, nastúpil som a čakal nejakú prednášku o tom, či ma ešte nenaučili chodiť na čas. Nakoniec som si však len sadol na svoje miesto a nikto ani nemukol. Okay, pokračujme teda v ceste Švédskom :D.

9.00 ráno a vonku je stále tma. Autobus hneď zamieril na hraničnú kontrolu. Z rýchleho prehliadnutia pasov bola zrazu 45 minútová kontrola. Pár nešťastníkom, ktorí sa švédskym policajtom nezadali, sa dôkladne hrabali v batožinách. Nenašli nič, cesta pokračuje.

14.00 a my si to stále brázdime Švédskom. Čítam tématickú knihu, ktorú som pred odchodom našiel v jednom z Olomouckých antikvariátov. Čapkove Cestopisy II, Cesta na sever. Počasie je tu oveľa lepšie, a tak mi na strany už svieti krásne severské slnko. Je pravdepodobne studené, ale to mi v prehriatom autobuse neprekáža. Užívam si jeho sveteľné lúče, ktoré sa odrážajú od bieleho snehu a tvoria krásny pohľad na zimnú krajinu. Každú chvíľu prechádzame okolo veternej elektrárne. Švédi ich tu majú naozaj dosť. Asi tušia, že ropa za chvíľu začne dochádzať a jej cena bude rapídne stúpať. Zmena na obnoviteľné zdroje energie netrvá deň ani rok, a tak sa už pripravujú. Zo skutočnosti, že na Slovensku som žiadnu veternú elektráreň ešte nevidel usudzujem, že nedostatku ropy sa asi nebojíme :D. Prevažujú tu silno tmavé ihličnany, každých pár minút prechádzame okolo jazier zvláštnych podhlovastých tvarov. Je tu riedka osídlenosť a domy sú často hneď na okraji hustého lesa. Taký by sa mi páčil.

image3
Švédska príroda a časť ich obnoviteľnej energie v diali.

Na nórskych hraniciach k nám do auta pustia krásneho čierneho labradora. Hľadá drogy, zatiaľ čo policajti sa pozerajú do horných skriniek na batožinu. Policajt sa ma pýta odkiaľ som, kam idem, čo študujem a po odpovedi Environmental studies hovorí: “Perfect” a odchádza k ďalšiemu. Tak aspoň niekto môj obor odcenil. Bohvie, aký status majú v severských krajinách študenti podobných oborov. U nás vraj len podobnými blbosťami vyciciavame už aj tak chudobný štát. Technik zo mňa ale nebude. Aj keď by som platením daní prispel viac ako s platom environmentalistu, som rád, že viem ako ovládať svoj starý WindowsXP.

Je 15.00 a ja už som mal byť pol hodinu v Osle. Namiesto toho si ešte užívam západ Slnka spoza autobusových okien. Počkať, západ o tretej poobede?  Na to si ešte asi budem nejaký čas zvykať.

image4
Západ Slnka o tretej poobede a nekvalitná fotka odfotená cez sklo autobusu. Aj tak sa mi páči.

Po príchode do Osla hneď mierim na metro. Kupujem si lístok a vyrážam smer Sogn student village. Pred odchodom som podpísal zmluvu a zaplatil depozit, konkrétnu izbu by mi mali dať až na mieste. Vystupujem na stanici Ulleval stadion, hneď sa zoznámim s dvomi Španielkami, ktoré tiež idú do Sogn. Po asi 10 minútovej chôdzi v celkom veľkej zime sme na mieste. Celá “dedina” vyzerá ako pekné sídlisko na úrovni. Wau, tak tu budem bývať ďalších 6 mesiacov.

spacak
Na všetkých poschodiach sú prevážne jedno lôžkové izby. V Sogn býva cez 1500 študentov.

Už len nájsť nejakú recepciu, kde mi priradia izbu a odovzdajú kľúče. Ide okolo nejaký tmavší chalan, asi tiež výmenný študent, tak sa ho hneď pýtam, kde je tu recepcia.
“Tu žiadna nie je, musíš ísť do inej časti Osla, tam ti vydajú kľúče a až potom sa môžeš vrátiť sem,” hovorí mi presvedčivo.
Skvelé, nevadí. Vôbec na sebe nemám desiatky kíl vecí, ktoré potrebujem (v tomto počasí) na najbližší pol rok svojho života. Neodmŕzajú mi prsty na rukách, necestoval som cez 24 hodín, nechcem si ľahnúť na posteľ a konečne sa vyspať. .ten
Ale ako sa hovorí: Nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie. Týpek dodáva:

“Počkaj, dnes je ale sobota. Všetky administratívne budovy sú zavreté.”
“Nie, určite nie sú. Veď v pondelok začína Orientation week, Erasmáci určite prichádzajú každú chvíľu. Pochybujem, že všetci prišli včera, cez oficiálny deň príchodu.”
“No to neviem, ale myslím, že je dnes fakt všetko zavreté.”
Pozriem sa teda do tabletu na pár print screenov, nachádzam číslo na informácie a hneď ho vytáčam. Pani na telefóne je síce milá, hovorí aj skvelou angličtinou, ale to mi je prd platné, keďže len potvrdzuje, to čo mi už bolo povedané. Dnes ani zajtra kľúče nevydávajú. Vraj ešte zavolá nejakému ochrankárovi, či v nejakej inej časti Osla nemajú voľnú izbu, kde by som mohol dve noci prespať. Naviac celý telefonát trvá okolo 20 minút, lebo počas nášho neho volá ďalším ľuďom, ktorí by mohli vedieť, čo so mnou. Prsty držiace telefón si už cítim len ledva. Vraj zavolá za 10 minút, keď zistí, či je niečo voľné. Študent sa ma pýta či som z Ameriky. Odpovedám, že zo Slovenska a pýtam sa ho, odkiaľ je on.
“Z Nórska,” odpovedá.
To by som fakt netipol. V takejto multikultulárnej spoločnosti už asi človek nemá spoliehať na pleť, či prízvuk. (Miss Helsinky tento rok vyhrala černoška :D). Keďže je jasné, že v Sogn dnes spať nebudem, kráčame späť smerom k metru.
“Poznáš tu niekoho?”, pýta sa ma.
“Nie,” odpovedám skleslo.
“Tak uvidíme, aká bude jej odpoveď až ti zavolá. V každom prípade ti dám na seba číslo, ak nebudú mať miesto a nič iné nenájdeš, zavolaj mi. Dnes u mňa síce spí ďalší kamarát, ale to by sme nejako vyriešili. Na ulici ťa určite nenechám.”
Wau. Hovorím si v hlave. Prvý Nór, ktorého som stretol sa mi snažil 20 minút pomôcť v dosť veľkej zime a naviac mi ponúkol nocľah. Nechcem to generalizovať a očakávať, že by to spravil každý Nór, no aj tak je to skvelá úvodná skúsenosť. Alebo skôr šťastie v nešťastí?
“Fakt ďakujem. Vážim si to. Najskôr skúsim nájsť miesto, kde je teplo a wifi. Snáď sa mi podarí nájsť niekoho na couchsurfingu. Ale ďakujem, veľmi si toho vážim.”
Vymenili sme si čísla, rozlúčili sa a ja kráčam smerom k nákupnému centru. Je sobota večer a skoro všetko je už zavreté. Je mi fakt zima a plecia by si tiež rady oddýchli.

BURGER KING! Áno, áno, áno. Neberte to zle. Nerád podporujem celosvetové siete a už vôbec nie fast foody, ale v niektorých situáciách vám proste zachránia život. Napr. McDonaldy v Indii boli jediným miestom, kde ste si mohli byť skoro na 100 % istý stabilným internetovým pripojením. Burger King je na tom podobne. Kúpil som si stredné hranolky (v prepočte za €4 eurá – určite naposledy), konečne si zložil batožinu a vyčerpaný si sadol na stoličku. Čo teraz?

Po chvíľkovom premýšľaní som si uvedomil, že vlastne v Osle je niekto, koho poznám. Teda “poznám” je asi silné slovo. Na facebooku mám pridanú Karolínu, na ktorú som dostal kontakt na študijnom oddelení v Olomouci. Vraj bude tento semester tiež na Erasme v Osle. Hneď jej píšem, našťastie je online, a tak mi vzápätí odpovedá. Už je ubytovaná a býva v Sogn. Vysvetľujem jej svoju situáciu a sama mi ponúka, že môžem prespať u nej.
“Naozaj?”, neverím vlastným očiam, “jediné, čo ti môžem dať na oplátku sú sušené rajčiny, priniesol som skoro kilo.”
“Sušené rajčata miluju.”

Nakoniec teda nebudem bezdomovec. P-A-R-Á-D-A. Takýto príchod som si ale ozaj nepredstavoval. Tak som sa tešil na vlastnú izbu a posteľ, až som dostal holú zem v cudzej izbe, a aj za tú som najšťastnejší na svete. Ešte, že som si zobral spacák a deku so sebou. Keďže sme obidvaja za celý deň nezjedli skoro nič, vybrali sme sa ešte na nákup. Kúpil som špagety a čerstvý špenát, aby sme využili sľúbené sušené rajčiny a spravili si skvelú večeru. Jedlo je tu fakt drahé, a to sme boli vraj v jednom z najlacnejších obchodov. Nevadí. Dnes si to zaslúžim.

koleje
Chcel si konečne posteľ? Na!

Aj pre toto mám rád cestovanie. Nikdy neviete, čo vás čaká a aj najbanálnejšia aktivita sa môže náhle zmeniť v dobrodrúžstvo. Nemáte sa na koho spoľhanúť, nepoznáte nové prostredie či miestu reč, väčšinou ste pod tlakom únavy a funkcia vášho mozgu je obmedzená. Vy sa ale aj tak musíte vynájsť. V bežnom živote doma sa nad neľahkými situáciami potom len pousmejete. Proste škola života.

Prvý deň v Nórsku mi trochu pripomína ten v Indii. Ten bol síce oveľa horší, no napriek tomu naň spomínam celkom rád. Snáď budem aj na ten nórsky. Majte sa pekne!

Advertisements

One thought on “Cesta do Osla a prvé zážitky

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s